Obec - pamätihodnosti

Pamätný dom Juraja Fándlyho - Naháč

Pamätný dom Juraja Fándlyho, sprístupnený r. 1990, sa nachádza v budove rím.kat. fary, kde Juraj Fándly v rokoch 1780-1807 pôsobil ako farár. O jeho zriadenie sa najväčšmi zaslúľil bývalý riaditeľ školy Alojz Kaššák. Ročne ho navštívi asi štyritisíc ľudí, najčastejšie školáci, no i študenti stredných a vysokých škôl, hostia zo zahraničia, novinári, členovia záujmových spolkov i rodinné návštevy z celého okolia.

Pamiatkovo chránený objekt bol zrekonštruovaný a upravený pre potreby múzejnej expozície, ktorá je rozdelená do dvoch častí. V prvej časti sú dokumenty o živote a diele J. Fándlyho, osvietenca, národného buditeľa, významného člena Bernolákovskej družiny, tajomníka Slovenského učeného tovarišstva. Sú tu prezentované fotokópie jeho diel a statí, ktorých napísanie bolo inšpirované snahou Fándlyho sprístupniť roľníckému obyvateľstvu Slovenska nové prístupy v poľnohospodárstve a zoznámiť ho s novými plodinami. Je tu prezentovaný aj dobový interiér, v ktorom tvoril J. Fándly. Druhá časť expozície má národopisný charakter. „Čierna kuchyňa“ a ďaľšie tri miestnosti prezentujú odievanie a zamestnanie roľníckého a remeselníckeho obyvateľstva regiónu. V záhrade sa nachádza včelín s figurálnymi slamenými úľmi, ktoré Fándly opísal v diele Slovenský včelár. Ďalej stromková výzdoba dávnych sort s nekvitnúcou Fándlyho jabloňou, ktorá však rodí normálne jablká.

Pre verejnosť

Návštevy treba vopred ohlásiť na Obecnom úrade. Predaj pohľadníc a publikácií J. Fandlyho v nových vydaniach.

Adresa/Kontakt
Pamätný dom Juraja Fándlyho
919 06 Naháč
Obecný úrad, tel.: 033 5575 142

Kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej - katarinka

Kláštor, ktorý patril františkánskemu rádu, bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu.
Komplex je postavený v zaujímavom ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami talianskym staviteľom Pietrom Spazzom. Katarínka bola miestom rušného života mníchov a cieľom mnohých pútí pospolitého ľudu. V sedemnástom storočí bola niekoľkokrát poškodená tureckými vpádmi či cisárskymi vojskami, no vždy bola opravená a život v nej koloval ďalej. Čo však nedokázali vojská, to sa podarilo politike - v júli 1786 bol kláštor dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár bol porozdávaný okolitým kláštorom i obciam a kláštor začal pustnúť a meniť sa v ruiny.
Dnes možno vidieť ešte dobre zachované kostolné ruiny s vežou a zvyšky jedného krídla kláštornej budovy. Kláštor leží mimo hlavných ciest i významných turistických chodníkov, čo na jednej strane pomohlo k jeho zachovaniu v celkom dobrom stave (aj po dvesto rokoch chátrania stoja múry i veža kostola), no na druhej strane kláštor zostal ukrytý pred zrakmi i pozornosťou väčšiny milovníkov histórie a vzácnych pamiatok. Ale každý návštevník, ktorý sa ocitne pri týchto majestátnych ruinách je očarený ich krásou, dôstojnosťou i zvláštnou magickou atmosférou vyžarovanou niekoľkostoročnými kameňmi v majestátnom tichu okolitej lesnej pustatiny.

Chronológia Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej

• koncom 16. stor. - údajné zjavenia sa sv. Kataríny istému pastierovi, ktorý na tomto mieste vytvoril v skale malú kaplnku - jaskyňu, neskôr tu postavili drevenú kaplnka
• 1617 - sv.Katarína sa zjavila Jánovi Mancovi z Dechtíc, ktorý tu oral. Mladík Ján Apponyi, syn bohatého grófa z Jablonice, vedie pustovnícky život v jaskyni na tomto posvätnom mieste. Po násilnom odvlečení rodičmi domov na druhý deň umiera. Ešte dnes je uctievaný ako kandidát svätosti
• 1619 - v kláštore už bývajú prví dvanásti mnísi
• 1645 - kláštor a kostol vydrancovaný a podpálený vojskami Juraja Rákociho I. počas stavovského povstania
• 1646 - obnova a prestavba objektov synom zakladateľa Gabrielom Erdődym a jeho manželkou Juditou Amade. Kostol rozšírený na rozsiahlejší chrám, ktorému pravdepodobne pôvodný z r. 1618 slúžil za sanktuárium
• asi v pol. 17. stor. - pri kláštore založené laické Bratstvo pásikárov (chordigerov), ktorého členovia sa popri náboženských aktivitách venovali najmä chorým a chudobným. Pre údajné zneužívanie odpustkov a milostí Jozef II. zrušil aj toto spoločenstvo dekrétom z r. 1782
• 1663 - prepad kláštora Turkami a po ich vypudení cisárskymi vojakmi, ktorí ho rovnako vyplienili a zavraždili tu sa ukrývajúcich šľachticov
• 1683 - kláštor poškodený vojakmi Imricha Tőkolyho
• 1697 - počas početnej púte - snaha lichtenštajnských vojakov násilím získať mladých verbovancov - sú ľudom zatlačení do chrámu, kde bol jeden z vojakov zabitý
• 1701 - 9. január - vraždou poškvrnený kostol je opäť vysvätený. Juraj a Krištof II. Erdődy listinou potvrdzujú, že budú kláštoru dávať 500 rýnskych dukátov na údržbu
• 1710 - 9. september - v svätokatarínskom kláštore umiera na choleru, ktorej podľahlo viacero františkánov, známy náboženský spisovateľ píšúci slovenčinou - Benignus Smrtník(nar. 1650), autor diela „Kunšt dobre umríti“.
• v priebehu 18. stor - početní dobrodinci - hlavne bohatá šľachta, no i prostí ľudia z okolia - štedro obdarúvajú svätokatarínsky kláštor a niektoré rody sa tu nechávajú i pochovávať (Erdődyovci, Apponyiovci, Labšanskí)
• 1782 - sťažnosti naháčskeho farára Juraja Fándlyho, že väčšina jeho veriacich radšej navštevuje kostol sv.Kataríny pri kláštore, než vlastný farský kostol v Naháči. Svoje rozhorčenie vyjadril aj v známom diele z r. 1789: Dúwerná zmlúva mezi mníchom a diáblom (prvé dielo písané spisovnou bernolákovskou slovenčinou)
• 1787 - 22. január - kláštor prevzatý do štátnej správy, vykonaný súpis a odhad majetku cenné predmety a bohatý inventár postupne prenesené do okolitých farských kostolov, mnohé však rozkradnuté a navždy stratené†
• 1787 - 10. február - poslední rehoľníci vysťahovaní
• 1788 - 1792 - opustený kláštor obývajú siedmi vojenskí invalidi z Trnavy
• 1793 - traja zlodeji vykradli rodinné hrobky pod kostolom
• 1797 - pustnúce objekty odkúpil gróf Jozef Erdődy, z úcty k pozostatkom svojich predkov, nezabránil však ich postupnej skaze a premene v ruiny
• 1811 - súsošie Kalvárie spred kostola prevezené Erdődyovcami do Dechtíc
• 1835 - posledná zmienka o funkcii "strážcu sv. Kataríny" (vtedy - Dechtičan Jozef Kollár)
• 1869, 1891 - historici sa začínajú zaujímať o Kláštor sv. Kataríny
• 1905 - sochy štyroch františkánskych svätcov - pôvodne umiestnených na nárožiach kostolnej veže - prenesené k rodinnej hrobke Pálffyovcov v Smoleniciach
• 1930-te roky - skautské tábory na Katarínke (napr. historik Hadrián Radváni), výlety františkánskych novicov

Malokarpatská lesná železnička

Pred sto rokmi kraľovali v karpatských lesoch lesné úzkokoľajné železnice, ktoré pomáhali zbližovať drevo do údolí. Skutočné zmenšeniny ozajstných železníc romanticky zapadali do krajiny. Na Slovensku ich bolo asi štyridsať. Jednou z nich bola pállfyovská lesná železnica v Malých Karpatoch, ktorej trať prechádzala aj katastrálnym územím obce Naháč.

Gróf Jozef Pálffy (1853 - 1920) začal v roku 1880 v úzkej doline pod Majdánom pri Horných Orešanoch výstavbu chemického závodu, v ktorom sa suchou destiláciou malo spracúvať bukové drevo na výrobky: octan vápenatý, kyselina octová a acetón. Vedľajším produktom bolo drevné uhlie. V roku 1883 bola stavba dokončená. Za účelom zrýchlenia dopravy dreva do závodu sa začala stavať úzkorozchodná 760 mm lesná železnica s animálnou - konskou trakciou. Jedna vetva viedla zo závodu k Hornej Parine, cez Starú Bohatú a Nové Domy ku Klokoču (14 km). Z nej odbočovala pri hájovni Stará Bohatá trať na Prehybe cez Dlhý vrch, Polomy, Mesačnú k hájovni Kolovrátok a končila sa na rozhraní chotárov Doľany - Sološnica (8 km). Druhá dôležitá trasa viedla z Majdánu na Uhlište, Polámané, pod Veterlín a až pod Záruby (14 km). Tento úsek viedol najbližšie k dnešnej rekreačnej oblasti Jahodník. Z hlavnej trate ku Klokoču viedla ešte odbočka cez dolinu Kamenné mlieko do Vydatej (5 km) a ďalšia odbočka do doliny Zabité. Údajne viedli aj dve odbočky zo závodu na Rybnikárku a na pílu s dĺžkou asi 6 km.

Okrem tejto siete sa stavali aj ďalšie odbočky s dĺžkou cca. od 2 do 5 km, ktoré však boli len dočasné, podľa momentálnej potreby ťažby dreva. Krátka samostatná trať viedla v priestore pod vrchom Komperek (Kŕč) a dopravovalo sa ňou drevo len k šmykom, ktorými sa ďalej spúšťalo k ceste povyše vápenky pri závode. Celá sieť týchto dráh s animálnou trakciou mala vyše 40 km tratí. Využívalo sa na nich klesanie smerom k závodu. Prázdne dvojnápravové drevené vozne vytiahli kone do lesov ku skládkam, ale späť do závodu išli samospádom, pričom rýchlosť súprav obmedzovali brzdári, aby nedošlo k vykoľajeniu. Menšie protisvahy na tratiach prekonávali zotrvačnosťou. Chemická továreň potrebovala okrem dreva aj iné suroviny a bolo po-trebné odvážať aj hotové výrobky. Po vybudovaní štátnej dráhy z Trnavy do Smoleníc (v decembri 1897), kedy železničnú stanicu situovali medzi obcami Smolenice a Trstín, mali už furmani oveľa kratšiu cestu k železnici. Vedenie závodu dalo postaviť priemyselnú železnicu s rozchodom 600 mm z továrne na stanicu (v r. 1899, v dĺžke 10 km), a potom ďalej až na Dobrú Vodu (1901 -1903; 22 km), kde sa v tom čase vybudoval pobočný závod s rovnakým výrobným programom. Na trase pri obci Smolenice bola jedna výhybňa nazývaná Drušplac. Na trati na Dobrú Vodu boli výhybne tri: Švajčiarka (pri Naháči), Katarínka a Planinka. V roku 1917 talianski vojnoví zajatci stavali pokračovanie trate s rozchodom 600 mm zo závodu (Majdán) cez Dolnú Parinu a Poraj (v chotári Horných Orešian). Dokončili ju v r. 1920. Z Dobrej Vody ďalej boli postavené trate do Širokej, Lukačkového jarku a Mlyna. Spolu s koľajami v závode, skladoch a výhybniach mala táto úzkokoľajka až do svojej likvidácie v rokoch 1960 - 1961 okolo 70 km.

Cesta vlaku na Dobrú Vodu, kde boli značne náročné podmienky (serpentíny), trvala jednu a pol hodiny, späť jednu hodinu. Silnejšie lokomotívy utiahli až 10 vozňov so záťažou 20 t, menšie len 6 vozňov. Medzi chemickou továrňou a stanicou jazdili vlaky s dĺžkou až 30 m, pričom cesta trvala 40 minút. V nedeľu sa jazdilo len výnimočne.
Pred druhou svetovou vojnou a počas nej bolo vedenie závodu v nemeckých rukách. Vtedy sa trať s rozchodom 600 mm predlžovala na Huty a Kolovrátok.
Ku koncu päťdesiatych rokov sa miestne zdroje dreva vyčerpali a drevo sa do závodu muselo dovážať z iných oblasti Slovenska - ČSD. Na údržbu úzkokoľajky sa dávalo pomerne málo, takže sa postupne stávala stále menej rentabilnou. Navyše začiatkom šesťdesiatych rokov začala prekážať stavbe nového závodu, dnešného Chemolaku, ktorý je situovaný priamo pri železničnej stanici trate Trnava - Kúty.

Dopravné prostriedky vybavenie trate

Štefan Jastrabík uvádza, že na železnici jazdilo 6 parných a 5 dieselových lokomotív, 2 osobné motorové vozne, 2 dreziny a 140 nákladných vagónov. Lokomotívy sa stali kráľovnami na dráhe. Od majiteľov dostali pôvabné mená: Golian (niekedy Goliath), Ludko, Paulína, Lucia, Mena, Republika. „Paulínu“ pomenovali po urodzenej Paulíne Palffyovej. Podľa Jiřího Juneka zo šiestich parných lokomotív sú dve štvornápravové od firmy Orestein & Koppel kúpené na Morave (Goliath a Ludko) a zvyšné štyri trojnápravové, pričom „Republika“ je od firmy Krauss Linz a ďalšie tri sú z Maďarska (Pavlína, Lucia a Mena). V novších prameňoch autor upresňuje: jedna štvornápravová Linke Hoffman (Goliath) 1769/1919, trojnápravové Breitfeld & Danek (Republika) 166/1919 , Krauss Mníchov (Paulína) 4581/1901, Krauss Mníchov (Mena) 4582/1901, Krauss Mníchov (Lucia) 4359/1900, štvornápravová (Ludko). Typ RIVb tzv. „Brigade-Lok“ sa vyrábal už počas prvej svetovej vojny v lokomotívkach Henschel & Sohn v Kasseli a Krauss-Maffei. Podľa usporiadania výstroja na kotli by stroj mal byť výrobkom firmy Krauss-Maffei z roku 1918. V Smoleniciach teda mohla jazdit' až po prvej svetovej vojne. „Republika“ sa ako jediná zachovala dodnes a nachádzala sa v Štiavničke pri Hronci ako zachránený exponát. Jedná sa o typ RIIIc, ktorý sa vyrábal pre poľné vojenské železnice rakúsko – uhorského vojska. Ide o stroj firmy Breitfeld & Danek 166/1919 R IIIc322 Cm2t a na dráhe jazdila s číslom 6. Posledné správy z diskusného fóra na www.vlaky.net hovoria, že bola zapožičaná do ČR na kolínsku repnú dráhu na dlhší čas za opravu a sprevádzkyschopnenie. Všetky lokomotívy boli vybavené baňatým komínom s funkciou lapača iskier. Po druhej svetovej vojne namontovali namiesto veľkých petrolejových lampášov na lokomotívy elektrické osvetlenie. Štefan Jastrabík spomína dve dreziny Škoda a Laurin & Klement. Marko Engler píše, že z piatich dieselových lokomotív bola jedna Deutz. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že z dvoch motorových vozov bol minimálne jeden od firmy Wohanka. Na náročných úsekoch medzi Malou stanicou a Dobrou Vodou premávali vlaky posilnené postrkmi (ešte jednou lokomotívou). Silnejšie lokomotívy utiahli 10 vozňov so záťažou okolo 20 ton. Menšie lokomotívy len 6 vozňov. Medzi Majdánom a Malou stanicou ťahali vagóny s dĺžkou až 30 m. Cesta trvala 40 minút. Na dráhe sa jazdilo od pondelka do soboty, v nedeľu len výnimočne. Gróf Pállfy používal zvláštny osobný vozeň a drezinu, ktorou sa vozil na poľovačku do dobrovodských hôr. Dopravu riadili pomocou telefónu. Spojenie fungovalo medzi chemickou továrňou, Malou stanicou a Dobrou Vodou.