Osobnosti obce

Juraj Fándly

Juraj Fándly

1750-1811 Slovenský osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz a entomológ - včelár

Za Rakúsko-Uhorska pri veľkom útlaku boli pomery dosť biedne. Život všetkých poddaných bol plný potu, trápenia a sĺz. Práve vtedy pôsobil v Naháči priateľ poddaného ľudu, slovenský kňaz Fándly. Juraj Fándly sa narodil 21. Októbra 1750 v Častej, v rodine drobného remeselníka bývajúcej v neďalekom Ompitáli, teraz sa volá Doľany. Keď mal 10 rokov, zomrel mu otec a matka musela prijať službu gazdinej v pavlínskom kláštore v Šaštíne, aby mohla vychovať štyri osirelé deti. Tu Juraj spoznal kláštorný život a po skončení kláštorných gymnáziálnych škôl vo Sv. Jure a Mária Háte od roku 1771 ako chovanec ostrihomského arcibiskupa študoval teológiu v Budíne a v Trnave, kde bol roku 1776 vysvätené za kňaza. Ako kaplán bol tri roky v Seredi, tri mesiace v Lukáčoviciach a v roku 1780 nastúpil za kňaza do Naháča, kde pôsobil do roku 1807 (27 rokov). Keďže pochádzal z obyčajnej robotnej rodiny, poznal biedu ľudí slovenskej dediny, preto jeho snaha bola vždy zameraná na pomoc tej najbiednejšej dedinskej vrstve obyvateľstva. Bol osvieteneckým spisovateľom, spoluzakladateľom spolku Slovenského učeného tovarišstva a jeho prvým tajomníkom i pokladníkom. Napísal spolu 43 prác, z čoho bolo vydaných len 30 diel. Zameral sa na oblasť národnobuditeľskú, náboženskú, roľnícku, právnu, hospodársku, zdravotnícku a umeleckú. Vo svojich knihách sa snažil poučovať ľudí o nových poznatkoch poľnohospodárstva a možnostiach zlepšenia práce roľníkov (Piľní domajší a poľní hospodár – 8 zväzkov, Zeľinkár, Slovenský včelár, O úhoroch a včelách, Krátke dejiny slovanského národa a i.), bojoval proti žobravým reholiam, proti opilstvu, poverám a pod. Radil, čo má gazda a gazdiná robiť po celý rok v jednotlivých mesiacoch. Poučuje o rôznych užitočných rastlinách. Poučenia podáva vo forme besedy, rozhovoru alebo výkladom histórie. Dôkladná znalosť problémov mu umožnila rady a vysvetlenia i najzložitejších problémov podávať jasne a zrozumiteľne. Všetky jeho knihy sú napísané „prostým, rozumu i srdcu rovnako hovoriacim slohom o predmetoch i veciach, ktoré boli roľníkom najsúrnejšie potrebné“ napísal J. Vlček.
Jeho pôvod a snahy, žiaľ, nenašli dosť pochopenia svetských a cirkevných predstavených, preto za knihu “Dúverná zmluva medzi ďáblem a mníchem“ musel ísť na 14 dní do väzenia a mnohí oponenti s Fándlym nesúhlasia doteraz. Mal rozpory so spolubratom Jozefom Ignácom Bajzom – farárom z Dolného Dubového (ten napísal prvý slovenský román “René mládenca príhody a skúsenosti“), ktorý obhajoval biblickú staročeštinu. Keď nemal argumenty k vyvráteniu Fándlyho téz, napísal, aby sa nemiešal do polemiky vzdelancov, “lebo šaštínskych paulínov kraviarky chudobný ste syn.“ Preto musel zakročiť samotný prededa UT Anton Bernolák (ako tajomník arcibiskupskej kancelárie) s upozornením, že “nie pôvod, nie zemanstvo, ale činy robia človeka statočným a veľkým“ (Životopis A. Bernoláka). Juraj Fándly v Hospodárovi napísal: “Bratové, zmislite si, že blatnatí vek, pošmúrne stoleto žili pred nami naši Slováci, včil nám svitli osvícené časy, usilujeme sa s rečú, s písmámi, s vidaníma kňihámi, náš národ, naše méno, našich potomkoch, keď ne k zlatému, aspoň ponajprv k stríbernému veku povíšiť.“ Bránil národné práva, bojoval za rovnoprávnosť proti maďarizácii a za sociálnu slobodu. V Dúvernej zmluve opísal krutú biedu a sociálny útlak ľudu. “Z práceľudu žije kráľ, šľachta, armáda, kňazi a predsa ho všetci utláčajú a ponižujú“.

O jeho biede hovorí vo veršoch:
Postoj, kamkolvek pospíchaš, človeče, pocesní!
Pohlédni, kdo je pod týmto címerom pochovaní?
Sedlák, kterí pre všetkých ľudí pracovával,
Kterí jednému každému stavu viživení virábal,
Poneváč z jeho práce žil remeselník, vojak a i mocnár,
Hodeň je tehoto kameňa, piľní domajší a poľňí hospodár.

V Dúvernej zmluve súhlasil so zrušením kláštorov, lebo pre všetkých, teda aj pre mníchov musí platiť rovnaký zákon, aby každý žil z práce svojich rúk. Kláštory treba využiť pre školy a nemocnice, tak vytvoriť nové pracovné príležitosti. Vrchnosť by mala zabezpečiť možnosť zárobku pre roľníkov v zimnom období výstavbou manufaktúr. Zamýšľal založiť hospodársku školu k realizovaniu nových teórií do praxe. Prakticky učil ľudí poľným prácam, záhradníctvu, včelárstvu a pod. Aby mohol farníkov učiť po domácky spracovať bavlnu, doplnil si svoje vedomosti v šaštínskej manufaktúre. Pre teologický dorast spísal prlatné zákony a na ochranu poddaných napísal: “príhodné a svátečné kázňe,“ kde oslavuje Veľkú Moravu a Svätopluka: “Blahoslavená si bola od Boha! Sataroslávna, veľká slovenská, veľká moravská krajina, z Bulgárie od potoka Morava až po Hron, a od teho budúcne aš do včilajšej Moravi, aš do Čech víťazlive rozšírená..“ Vierozvestcov Cyrila a Metoda si vyžiadal “ten, od mnohích ščaslivích vojní ve svete ichírní a chvalitební král, ten pre vekú bojovnú a zbrojnú silu mnohím národom strašliví, ten pre mnohé, nad velkími ňepráteli obdržané víťazstvá slávní slovenskí král Svätopluk..“ Fándly písal knihy v bernolákovskej kodifikovanej kultúrnej západoslovenčine a v knihe Zelinkár zdôraznil vzletnými slovami veľký význam Bernolákovho jazykového činu pre rozkvet národnej literatúry: “O volakterí rok uviďí učení svet, že slovenskí jazik ajeho pisebné pero vždicki sa móže, inším rečám a vtipom v Európe vichválením, z velkú chválu pripodobniť jak duchovníma, tak svetskíma kňihami.“ Fándliho literárna tvorba sa stala neskôr ideovým prameňom veľkolepého básnického diela Jána Hollého a nastupujúcej štúrovskej generácie (viď Štúrov epitaf na hrobe J. Hollého na Dobrej Vode). Práve druhá generácia osvietencov sústredených okolo Ľ. Štúra už pochopila a podporila snahy Učeného tovarišstva o presadenie slovenčiny. Dotiaľ síce väčšina vzdelancov uznávala slovenský jazyk ako najzachovalejší a najpôvodnejší slovanský jazyk, ale jednoznačne presadzovali staročeštinu. No a hlavnú zásluhu na širšom uvedení bernolákovskej slovenčiny do literatúry a publicistiky má práve Juraj Fándly, najvýznamnejšia osobnosť prvej generácie bernolákovcov a slovenských osvietencov vôbec.
Fándly v roku 1807, keď začal strácať zrak, s podlomeným zdravím odchádza do rodného domu a zakrátko 7. Marca 1811 v nedožitých 61 rokoch zomrel. Takže k všeobecnému uznaniu slovenského jazyka vzdelancami došlo až po smrti vedúcich osobností Učeného tovarišstva. Či už za zlom považujeme schôdzu 14. Februára 1843 v Bratislave alebo stretnutie (Štúr, Hurban a Hodža) v Hlbokom 11.-16 júla, čo bolo spojené aj s poradou u Hollého na Dobrej Vode, alebo prvé vydanie slovenského časopisu Slovenskje Národňje Noviny (v lete 1843) s prílohou Orol Tatranský. K úplnému zvratu sa počíta ešte vydanie Štúrovej Náuky reči slovenskej v marci 1846.

P. Benignus Juraj Smrtník (Smerných, Szmertník, Szmrtník)

1650 Vieska, dnes súčasť obce Ladomerská Vieska, okr. Žiar nad Hronom — 09.09.1710 Svätá Katarína - náboženský spisovateľ.

Patrí medzi prvých spisovateľov slovenského baroka. Narodil sa v r. 1650 v Ladomierskej Vieske. Po skončení rétoriky vstúpil v r. 1670 v kláštore Svätej Kataríny do františkánskej rehole. Dostal rehoľné meno Benignus. Filozofiu študoval v rakúskom Eisenstadte (Burgenland) a v maďarskom Szombathelyi, teológiu v Trnave a v Malackách. Kňazom sa stal r. 1674. Najprv pôsobil v Nitre a neskoršie v Güssingu. Tu zostavil latinskú apológiu proti nepriateľom katolíckej Cirkvi - Evangelicae veritatis propugnaculum (Obhajoba pravdy evanjelií, Güssing 1676). V Pruskom (1676-86) pôsobil ako kazateľ a vikár kláštora a tiež aj dvorný kaplán grófa Imricha Jakušiča na hrade Vršatec. V Malackách (1687-88) bol kazateľom a direktorom arcibratstva pásikárov.
Pásikári boli veriaci laici, ktorí sa hlásili k ideálom sv. Františka z Assisi, terciari. Františkáni organizovali toto bratstvo na prehlbovanie náboženského života. Na čele bratstva stal buď „pán tatík“ alebo „pani matka“. Toto spoločenstvo združovalo bohatých i chudobných. V zozname členov nachádzame napríklad grófov: Katarína Jakussith, Eva Tököly, Lazár Aponyi, Estera Pongrácz, Ladislav Merey, Katarína a Rozália Forgach, Ladislav Zábreczký. Medzi pásikárov patril i cisar Leopold I..
V Malackách pôsobil aj ako gvardián (1689, 1698) a magister novicov (1701-1732). V r. 1699-1700 účinkoval v Bratislave ako slovenský kazateľ a direktor pásikárov. Časť svojho života strávil v kláštore Svätej Kataríny, a to v r. 1691-1697 a 1703-1710. Tam aj zomrel na choleru. Pravdepodobne pochovaný v kostole sv. Michala Archanjela v Naháči.
Smrtník bol vzorným rehoľníkom a kňazom. Popri všetkých rehoľných funkciách bol aj slovenským spisovateľom. Slovenská baroková literatúra má v ňom typického predstaviteľa v 17. storočí. V časoch náboženskej rozpoltenosti národa a vzájomných bojov v krajine bojoval proti protestantom. Slovom i písmom bránil náboženské pravdy, povzbudzoval čitateľov, aby si boli vedomí svojich krehkostí a pominuteľnosti, aby v lone Cirkvi videli a viedli katolícky život. Všetko to písal a hlásal v reči ľudu, čím sa stal priekopníkom spisovnej slovenčiny. Smrtníkovo dielo je obsahu náboženského. J. M. Hurban sa o ňom vyslovil takto: „spisuvaťel slovenčí velmi". (Lepáček).
Pre bratstvo pásikárov napísal dve knihy. V prvej – POKLAD SERAFINSKY Aneb Arcy bratrstwa Pásku Prowaznjho Swatého Otce Frantisska Wywýssenost. (Žilina 1691) — sugestívne vyložil potrebu úplného zasvätenia sa Bohu. Druhú z týchto kníh – KUNSST DOBRE UMRITI Aneb SSKOLA DUCHOWNY Wnížte každý Wericý Krestian učy se od zleho Wystrihati /a dobre činjti/ aby mohl sstasliwe Žiwot swúg dokonati/ (Trnava 1697) - vypracoval podľa cudzej predlohy a popularizoval v nej barokové predstavy o smrti. Predovšetkým v nej však uvádzal návody, ako sa pripravovať na smrť.

Peter Korompay (Krupanský)

1623-1690 nitriansky biskup

Narodený r. 1623 v Naháči, študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, teológiu na viedenskom Pazmáneu, kde získal doktorát filozofie a teológie. Pôsobil v duchovnej správe Jágerskej a Rábskej diecézy, v roku 1645 bol inkardinovaný do Ostrihomskej arcidiecézy, potom bol súčasne bratislavským i ostrihomským kanonikom, komárňanským archidiakonom, svätoštefanským prepoštom a ostrihomským veľprepoštom. Neskôr postupne vacovským, jágerským a nakoniec nitrianskym biskupom a županom (1676 – 1690), tiež uhorským kancelárom a pilišským opátom. Za panovníka Leopolda I. mal tiež diplomatické poslanie a okrem toho bol členom mimoriadneho súdu proti protestantom. V samotnej správe biskupskej diecézy ho pre zaneprázdnenosť zastupoval novomestský prepošt Jakub Haško (jeho nástupca) a kanonik Štefan Kostka. Mnohé jeho náboženské práce a dokumenty vzťahujúce sa na roky 1661 až 1688 zostali v rukopise. V nitrianskej katedrále dal postaviť hlavný oltár, biskupský trón a kanonické štalumy (21). Katedrále zanechal r. 1690 vzácny kalich. Zomrel vo Viedni 12.5. 1690, kde je aj pochovaný.
Vo farskej matrike sa takéto meno v Naháči nevyskytuje. Takto sa volal jeden hospodár na Smolenickom panstve, ktorý mal značné privilégiá a asi robil v Naháči správcu grófskych majetkov.

Zdroj: Karol Lopatka NAHÁČ 2009


Zobraziť info o odoberaní oznamovZobraziť info o odoberaní oznamov

zavrieť oknozavrieť okno

NEWSLETTER

Vážený užívateľ,
pripravili sme pre Vás službu, zasielania oznamov elektronickou poštou.

Ak máte záujem o zasielanie oznamov zo stránky www.obecnahac.sk, vyplňte formulár svojou e-mailovou adresou. Po odoslaní Vám príde potvrdzujúci e-mail o aktivovaní služby odoberania oznamov.

Zasielanie oznamov možete zrušiť kliknutím na deaktivačnú linku, ktorá je súčasťou každého e-mailu, o zrušení budete informovaný správou. Službu si kedykoľvek možete obnoviť.